reklama

pomáha mi

Skutočnosť je taká, že každý z nás má nejaký problém, prežíva určitú krízu a potrebuje pomoc od niekoho, nakom mu záleží a komu verí. Človek je bytosť, ktorá potrebuje lásku, pochopenie, pohladenie, povzbudenie. Každý z nás je osobnosť, ale na svete tak isto ako nenájdete dve osoby s rovnakým odtlačkom prstov, tak nenájdete an dve osoby s úplne rovnakými vlastnosťami. Tento príspevok by som chcela venovať všetkým, ktorí potrebujú pomoc a nevedia kde ju nájsť. 

Písmo: A- | A+

Poznáte to, človek sa narodí, zvyčajne je tu niekto, kto sa o dieťa postará a vychová. Obvikle sú to rodičia, no sú aj výnimky. A čo sa stane ak vyrastie a už nieje to rozkošné, malé, poslušné a milé dieťatko? Rodičia si začnú v prvom rade uvedomovať, že už nemajú taký vplyv na svoje dieťa. Niektorí to vezmú možno v pohode hneď, iným to trošku dlhšie trvá a ďalší si to neuvedomia, ani keď ich dieťa má už pomaly tridsať.

Je to len taká moja úvaha, no zo skúseností viem, že reálna. Deti ide poraziť. Cítia sa veľkí, samostatní a nechcú sa viazať na druhých, a vôbec nie na rodičov. Začnú vyhľadávať partie, a pri nešťastnej náhode vpadnú do tej zlej. V tej chvíli ani nepocituje jej možné negatívne následky. No a u niekoho príde najprv prvá cigaretka, alkohol, a neskôr bohužiaľ aj drogy. Je to smutné, ale reálne. Deje sa to na každom kroku. A my, zdraví ľudia, o tom vieme, ale nechceme o tom vedieť. Vidíme to, ale nechceme to vidieť. Počujeme o tom, ale nechceme o tom počuť. A ja sa pýtam ,,prečo"????

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nie každému sa pošťastí narodiť do skvelej rodinky, kde je všetko ,,in". Vlastne podľa mňa, taká rodiny bez problémov, aspoň tých maličkých, neexistuje. Bodaj by to tak bolo, ale nie je. Tak teda je to v našich rukách, nie?

Teraz nemyslím, vytváranie harmónie v každej rodine, ale aspoň snahu o vytvorenie niečoho magického v našom vnútri. My ľudia by sme si mali pomáhať. Nehovorím hneď o finančnej stránke. Ani by ste neverili, ako dokáže dieťaťu chorému napríklad na rakovinu, alebo dieťaťu bez rodičov pomôcť úsmev.

Áno úsmev. Obyčajná súhra líc. Nie je to náročné na čas ani peniaze. Ide hlavne o to, či ten druhý chce. Keď som išla prvý krát do dojčenského ústavu, vrel vo mne nepokoj. Nie že by ma niečo od toho odrádzalo, ale nevedela som čo bude. Prvý dojem? Jedným slovom ,,zhrozujúci" . Nie že by som sa tam niečoho bála, ale nevedela som si odpovedať na otázku, že ,, PREČO" ?????

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo tak maličké, krásne a nevinné detičky musia trpieť. Prečo musia byť pripútané na lôžko, nepoznať mamu a teplo domova? Prečo toto ľudia nevidia? Prečo tu za nimi nikto nepríde? Boja sa všetci že uvidia tu bolesť? Bolo to také zvláštne. Medzi chorými detičkami boli aj zdravé, ktoré niekto odložil do HNIEZDA ZÁCHRANY. Ani by ste neverili, ale tie trojročné deti ktorým nebolo po zdravotnej stránke nič, sa k tým chorým správali tak, ako by neboli pripútané na lôžko. Jasne pred očami vidím, ako pribehla skoro trojročná Kristínka k lôžku kde bol ročný Maťko, ktorý tam nehybne ležal. Kika ho pohladkala a dala mu pusu. Na 100% viem, že zdravé deti, ktoré boli, sú a budú v kojeneckom ústave, sa v dospelosti budú správať úplne inak ako ich rovesníci, ktorí takto blízko utrpenie druhých nezažili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak teda z tohto dňa som bola milo prekvapená. Prišla som tam druhý, tretí.....raz. Už som tam bola celý deň, nielen ledva 10 minút. Tieto decká vo vás vzbudia pocit, že ste potrebný. Chcú sa hrať, čítať rozprávky...

Viete čo si z tohto všetkého beriem ja? Poviem vám to. Bol tam veľmi chorý štvorročný Jakubko, bez maminky, bez nikoho. Mal vysoké horúčky. Bola som tam pri ňom. Odchádzalo mu svalstvo. Chytil ma za ruku a chcel aby som mu dala pusu. Tak som aj spravila. Postavila som sa, a naklonila nad posteľ. Krásne sa na mňa usmial. Ako nikto doteraz=)

A TEN ÚSMEV VIDÍM VŽDY PRED SVOJIMI OČAMI. VŽDY KEĎ MI JE ŤAŽKO A NEVIEM AKO ĎALEJ, TAK SI SPOMENIEM NA ,,súhru líc" malého Jakubka, ktorí potom svoj boj bohužiaľ prehral. No odišiel s úsmevom na tváričke Mal štyri roky. Vedel že je zle, no aj tak chcel aby som sa na neho usmiala. TENTO ÚSMEV MI POMÁHA

SkryťVypnúť reklamu
reklama

PRETO USMIEVAJTE SA, LEBO NEVIETE KEDY TEN VÁŠ ÚSMEV NIEKOMU POMOŽE, A NAOPAK, KEDY ÚSMEV OD DRUHÉHO POMOŽE VÁM.

nieje to až také ťažké a pomáha to.

37 - 48 z 48 začiatok | < predošlé | dalšie

Nika Šusterová

Nika Šusterová

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som Nika, mám rada svojich priateľov a taktiež aj svoju prácu. Venujem sa práciv tábore a mám chovateľskú stanicu psíkov. Taktiež chodím aj na výstavy. Rada vidím ľudí ktorí sa smejú a sú ktorí sú optimisti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu